Kláštor pod Znievom a Znievsky hrad

29 mar

Výstup na hrad Zniev

Obec vzdialená od chaty Woodpark vo Valčianskej doline približne 14 km ponúka taktiež zaujímavé turistické možnosti. Zaparkujte pri cintoríne a vyberte sa na Kalváriu. Odtiaľ vedie príjemná cesta cez les na zrúcaninu hradu Zniev. Držte sa zelených značiek. Výstup trvá približne hodinu a trochu sa pri ňom zadýchate, stúpanie je prudšie. Odmenou vám však budú krásne výhľady. (Ak na výstup pôjdete cez víkend, je možné, že sa lesom budú niesť zvuky výstrelov z neďalekej strelnice.)

Výhľad na Turčiansku kotlinu:

Cestou sa zastavte a oddýchnite si pri Kaplnke svätej Margity Uhorskej, ktorú v roku 2010 opravili. Ďalšou peknou zastávkou je Kláštorská vyhliadka, z ktorej uvidíte Martinské hole, pýchy Veľkej Fatry ako je Malý Kriváň, Veľký Kriváň, Lysec, Tlstá a Ostrá. Ďalekohľadom uvidíte aj Blatnický a Sklabinský hrad. K zrúcanine hradu Zniev, odkiaľ je takisto výhľad na celú Turčiansku kotlinu, je to už len pár minút cesty.

História Znievskeho hradu

Hrad Zniev alebo Turčiansky hrad sa prvýkrát spomína v listine, ktorú vydal uhorský kráľ Belo IV. v roku 1243 ako “castrum Turus”. Od polovice 13. storočia bol hrad používaný na administratívne účely, aj preto sa nazýva Turčiansky. Sídlil tu tzv. Turčiansky komitát, ktorý spadal pod Zvolenskú župu. Po osamostatnení Turčianskej stolice význam hradu klesol a bol premenovaný na Zniev.

Hrad bol dvojdielny s murovaným kamenným opevnením. Jeho dominantou bol pozdĺžny vežovitý palác obklopený hradbou.

Ďalší osud hradu v 15. a na začiatku 16. storočia poznačili vojenské udalosti spojené s mocenskými bojmi o uhorský trón. Pri ťažení Ferdinanda I. Habsburského, respektíve jeho generála Katzianera, v roku 1532 bol hrad spolu s kláštorom dobytý a ťažko poškodený. Vtedy bola zničená a už neobnovená horná časť hradu, dolný hrad aj naďalej udržiavali. Jeho hlavnú obytnú budovu na konci stredoveku tvorila trojpodlažná palácová stavba, ktorá vznikla rozšírením staršej obytnej veže.

Nový majiteľ hradu František Révay (od roku 1538) hrad prikázal opevniť. Potom až do začiatku 17. storočia hrad často menil majiteľov. Približne v tom období došlo k renesančnej prestavbe paláca – rozšírením stredovekej stavby a prístavbou obrannej hranolovej bašty pri vstupe vznikla pozdĺžna budova, zastrešená šesticou priečnych valbových striech. Okrem bašty zabezpečovali obranu objektu strieľne prelomené v parapetoch okien. Nad vstupom s padacím mostom bola na poschodí situovaná kaplnka a archív, pričom do priekopy na západe ústila z obytných priestorov väčšina prevétov. Terénne priehlbiny na ploche priľahlého nádvoria naznačujú, že k tejto stavbe patrili ešte ďalšie, zrejme hospodárske a dnes už úplne zaniknuté budovy.

Hradu však stále chýbalo moderné opevnenie odolávajúce delostreľbe, preto bol konventný archív premiestnený. Hrad potom využívali ako útočisko jezuiti. Ešte v polovici 18. storočia hrad udržiavali a strážili dvaja strážnici. Jeho zánik sa predpokladá niekedy po roku 1773, kedy bol zrušený jezuitský rád. Po opustení sa hrad rýchlo rozpadal a do dnešných dní sa zachovali len zvyšky muriva dvoch podlaží paláca. Stopy rozsiahleho opevnenia sú sotva badateľné.

Galéria zrúcaniny hradu Zniev:

Cestou dolu z hradu môžete ešte odbočiť k Jaskyni Lurdskej Panny Márie.

Prajeme pekný výlet. 🙂

Povesť o tatárskom obliehaní Znieva

 Keď v bitke pri rieke Slanej v roku 1241 porazili Tatári uhorské vojsko kráľa Bela IV., samotný kráľ ledva unikol vlastnej smrti a dal sa na útek. Na hrade Zniev ho dohnali Tatári, ktorí hrad obkľúčili a zaútočili naň. Na hradby hradu dorážala vlna tatárskych vojsk za vlnou, šípy z tatárskych lukov však nedokázali narušiť pevné kamenné múry. Keď nemohli hrad dobyť, rozhodli sa, že jeho obrancov nechajú vyhladovať, kým sa sami nevzdajú a nevydajú im uhorského kráľa. Kráľ zatiaľ smutne sedel v jednej z hradných komnát a rozmýšľal, čo si počne. Od hladu stál ledva na nohách a jeho posádka na tom nebola lepšie. Zrazu sa v komnate otvorili dvere na mieste, kde si ich nikto dovtedy nevšimol a z tajnej chodby vykročil neznámy sedliak. Na stôl položil plný kôš rakov a k nim ešte aj dve pečené prasiatka. Kráľovi povedal, aby jedným prasiatkom nakŕmil vyhladovaných obrancov hradu, ale to druhé prasiatko nech vyhodia Tatárom cez hradby, čím ich oklamu, že na hrade je ešte potravín dosť. Lesť skutočne zapôsobila a Tatári od hradu odtiahli. Na hrade nastala veľká radosť a kráľ udelil šikovnému sedliakovi za odmenu šľachtický titul s priezviskom Rakovský, to podľa koša s rakmi, ktoré doniesol tajnou chodbou na hrad.

Zdroj: Jozef Tatár: Turčianske povesti

Prajeme pekný výlet. 🙂

  • Stredne náročná trasa
  • Nevhodné pre kočík
  • Nevhodné pre cyklistov
  • 1 hodinový výstup